RADIČOVÁ Iveta, premiérka vlády SR a Ivan Miklóš, jej minister financií,   prejavujú enormnú snahu, aby zvýšenými odvodmi do zdravotných poisťovní a možno aj Sociálnej poisťovne postihli určitú časť obyvateľstva krajiny. Tú časť občanov Slovenskej republiky, ktorých chcú postihnúť zvýšenými odvodmi, označili pojmom „živnostníci“. Pojem „živnostník“ vymedzuje len živnostenský zákon na jednom mieste v zátvorke, definíciou vo svojom § 5 ods. 1, v ktorom uvádza, že „ Živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba (živnostník) alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené týmto zákonom (ďalej len "podnikateľ")“, a potom už dôsledne používa pojem „podnikateľ“, čo je pochopiteľné. Na základe živnosti však podniká len určitá časť podnikateľov, ich zvyšná a možno podstatná časť podniká na základe osobitných zákonov. Vláda by nemohla postihnúť zvýšenými odvodmi len podnikateľov podľa určitého zákona, pretože by sa jednalo o diskrimináciu. Na základe živností podniká aj väčšina obchodných spoločností. Pritom je evidentné, že tie zvýšenými odvodmi vláda postihovať nechce. Pri spracovaní rozboru sa vychádzalo z toho, že vláda chce zvyšovať odvody samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO), ako túto kategóriu podnikateľov upravujú zákony upravujúce dane, odvody a sociálne zabezpečenie. Medzi tieto osoby patria aj živnostníci a je dosť možné, že vláda tým pojmom označuje SZČO. Asi jej to pripomína slovo „príživníci“, pretože nielen táto vláda, ale všetky, koľko ich na Slovensku bolo, sa k tejto skupine občanov správali spôsobom adekvátnym k tomu pojmu, uvedenému v úvodzovkách. V rozbore sa uvažuje so živnostníkmi, aj keď ten prístup bol spochybnený samotnou premiérkou, ktorá vyhlásila, že „úpravou odvodov sa odstráni nespravodlivý rozdiel medzi  výškou odvodov  zamestnancov a zamestnávateľov na jednej strane a živnostníkov na strane druhej“. Tomuto sa už nedá vôbec rozumieť, veď niektoré samostatne zárobkovo činné osoby, ktorým sa majú odvody zvyšovať, zamestnávajú viac osôb, ako niektoré obchodné spoločnosti. Robiť rozdiel medzi zamestnávajúcou a nezamestnávajúcou SZČO sa nedá pre právne, ale aj technické dôvody. Jediným vysvetlením toho konštatovania je, že premiérka nevie, o čom hovorí. To, že informácie o úprave odvodov sa menia fakticky denne, len potvrdzuje toto vysvetlenie.   č. 39 / 2011   V Bratislave dňa 4.4.2011   Vec: Vládne snahy o zvýšenie výšky odvodov pre SZČO (označovaných vládou ako „živnostníci“) - Porovnanie výšky odvodov na sociálne poistenie a na zdravotné poistenie (a výšky daní) fyzickej osoby - zamestnanca so SZČO, teda tiež fyzickej osoby za podmienky, že v konečnom dôsledku budú dostávať rovnaký starobný dôchodok v približnej výške priemerného dôchodku, vzhľadom na tvrdenia vlády SR, že „živnostníci“ sú pri poistných odvodoch nespravodlivo zvýhodnení v porovnaní so zamestnancami vo výške odvodovej povinnosti, ktorá je údajne nespravodlivá voči zamestnancom – rozbor s výpočtami.     Ďalej uvedené výpočty vychádzajú z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve SR, z výšky odvodov, ktorá z nej vyplýva a z priemerného starobného dôchodku. Stav z roku 2010 je aktuálnym stavom pre rok 2011.   Konštrukcia výpočtov je zjednodušená a abstrahuje sa pri nej od odchýlok vyplývajúcich z toho, že osobný vymeriavací základ, osobný mzdový bod, priemerný osobný mzdový bod, tak, ako sú pojmovo vymedzené v § 61 až § 63 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pre dôchodkové poistenie, predstavujú údaje úhrnné, za celé obdobie dôchodkového (sociálneho) poistenia poistenca a z rôznych dôvodov, napríklad dĺžkou obdobia poistenia, môžu pri jednotlivcoch skresliť hrubý nepomer, ktorý je medzi výškou odvodov (ale aj daňami) zaplatenými štátu FO - zamestnancom na jednej strane a SZČO, teda tiež fyzickou osobou na strane druhej. Pre porovnanie uvádzam najaktuálnejšie údaje za konkrétny kalendárny rok 2010 s dopadom na stav v roku 2011 v platení odvodov, teda na aktuálny stav vo výške odvodovej povinnosti zaťažujúcej občana . V roku 2010 je priemerný mesačný zárobok zamestnanca 769,- EUR. Tento hrubý nepomer je však celkom opačný, ako tvrdí vláda, v neprospech a na úkor samostatne zárobkovo činnej osoby (vládou označovanej ako „živnostník), ktorej chce vláda ešte zvýšiť už aj tak nespravodlivo vysoké odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotných poisťovní a je neskutočne výrazný v prospech zamestnanca. Možno očakávať, že pri priemernom mesačnom zárobku 769,- EUR, ako je vykazovaný v štatistike roku 2010 by poistenec, fyzická osoba v pozícii zamestnanca teoreticky za rok 2010 dosiahla starobný dôchodok vo výške priemerného starobného dôchodku 351,72 EUR, a z tejto skutočnosti sa vychádza.   Keďže základ dane z príjmov sa podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov zistí ako súčet čiastkových základov dane podľa jednotlivých druhov príjmov uvedených v § 5 až § 8 zákona, a pri zamestnancovi a výške jeho odvodov vychádzame z príjmov zo závislej činnosti, ako sú definované v § 5 citovaného zákona, možno konštatovať, že vymeriavacím základom zamestnanca pre poistné na sociálne poistenie tak, ako je vymedzený v § 138 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. (mzda za vykonanú prácu + náhrady mzdy), je základ dane z príjmu zamestnanca (§4 ods. 1, § 5 zák. č. 595/2003 Z. z.). V ďalej uvedených tabuľkách, pri porovnávaní výšky odvodov zamestnanca resp. SZČO, sa preto vychádza z tohto základu dane (resp. ½ základu dane pre SZČO).   Prehľad odvodov (poistného) na sociálne aj zdravotné poistenie - tabuľky č. 1 a č. 2   Tabuľka č. 1   Odvody - zamestnanec pri príjme (základe dane) 769,-EUR/1 mesiac, ktorý je totožný s vymeriavacím základom 769,-EUR/1 mesiac, čo je príjem (aj vymeriavací základ) 9 228,-EUR/1 rok   Odvody zamestnanca za 1 kalendárny mesiac   z  toho  platí  zamestnanec  z  toho  platí  zamestnávateľ   Platí zamestnanec Platí zamestnávateľ Poistenie % Suma v EUR % Suma v EUR Nemocenské Dôchodkové starobné Dôchodkové invalidné Úrazové Nezamestnanecké Garančné Rezervný fond 1,4 10,76 1,4 10,76 4 30,76 14 107,66 3 23,07 3 23,07   0 0,8 6,15 1 7,69 1 7,69   0 0,25 1,92   0 4,75 36,52 Sociálna poisťovňa spolu 9,4 72,28 25,2 193,77 Zdravotné 4 30,76 10 76,90 Odvody celkom   103,04   270,67   Výška odvodov spolu = 9,4 % + 25,2 % = 34,6 %     Tabuľka č. 2   Odvody - SZČO pri základe dane 1 538,- EUR /mesiac, čo je 18 456,- EUR/1 rok, čomu zodpovedá vymeriavací základ 769,- EUR/1 mesiac (§ 138 ods. 7 zák. č. 461/2003 Z. z.) x 12 = vymeriavací základ 9 228,- EUR/1 rok   Odvody SZČO („živnostníka“), teda tiež fyzickej osoby za 1 kalendárny mesiac   z toho platí SZČO (vládou označovaný ako “živnostník“) všetko Poistenie % Suma v EUR Nemocenské 4,4 33,83 Dôchodkové starobné 18 138,42 Dôchodkové invalidné 6 46,14 Nezamestnanecké 2 15,38 Rezervný fond 4,75 36,53 Sociálna poisťovňa spolu 35,15 270,30 zdravotné 14 107,66 Odvody celkom   377,96   Poistenie v nezamestnanosti je pre SZČO dobrovoľné.   Tabuľky preukazujú neskutočné zistenia a vyplývajú z nich neuveriteľné súvislosti:   Aby fyzická osoba - SZČO dosiahla za kalendárny rok rovnaký vymeriavací základ – základ dane pre poistné (sociálne aj zdravotné), a mala tak priemerný starobný dôchodok v súčasnosti reálne tých 351,72 EUR za tento rok (r. 2010 resp. r. 2011), ale aj v priemere za celé obdobie poistenia (§61 až § 63 zák. č. 461/2003 Z. z.), ako dosahujú zamestnanci, musí dosiahnuť dvojnásobne vyšší základ dane (teda príjmy mínus výdavky) ako musí dosiahnuť fyzická osoba – zamestnanec svoj vymeriavací základ pre účely starobného dôchodku. Vymeriavací základ zamestnanca je totožný s jeho základom dane, ktorým je v zásade príjem. V roku 2011 je to pri zamestnancovi príjem 9 228,-EUR ročne, pri SZČO základ dane (príjmy mínus výdavky), aby mal rovnaký starobný dôchodok ako zamestnanec, musí dosiahnuť 18 456,- EUR ročne. Samozrejme v praxi príjem musí dosiahnuť ďaleko vyšší, lebo všetky potrebné prostriedky a pomôcky pre výkon práce, vrátane zamestnancov, za ktorých je povinná ešte platiť väčšiu časť odvodov, si financuje SZČO sama. Zamestnanec – fyzická osoba podľa predpisu nemá výdavky, ktoré by mal a mohol odpočítať zo svojho príjmu. On ani v skutočnosti také výdavky, slúžiace na výkon jeho práce nemá, všetky potreby mu hradí a výdavky za neho vynakladá jeho zamestnávateľ, často teda tiež fyzická osoba, ale pritom v zodpovednejšej pozícii. Z poistných odvodov FO v pozícii zamestnanca platí zamestnanec sociálne poistné vo výške 9,4 % z vymeriavacieho základu, v roku 2010 je to 72,28,- EUR mesačne, SZČO (vládou označovaný „živnostník“) ako jeho zamestnávateľ však za zamestnanca platí ďalších 25,2 %. Za r. 2010 je to 193,77 EUR/mesačne. Spolu je to 34,6 % sociálneho poistného z vymeriavacieho základu, plateného za zamestnanca z podstatnej časti 25,2 % najmä zamestnávateľom, i keď ten je tiež len fyzickou osobou a má nárok na plné občianske práva – bez diskriminácie, čo takýto prístup štátu neguje. Doslovne občana – samostatne zárobkovo činnú osobu od roku 1992, keď nadobudli účinnosť prvé podstatné zmeny v systéme sociálneho a zdravotného poistenia, finančne cicajú vlády od roku 1989 a jeho príspevkami kryjú svoje nekvalifikované riadenie a hospodárenie, ktoré v každom jednotlivom prípade presiahlo vyvádzanie klasických komunistov, ktorí napriek nereálnosti ich náuky a pri nízkej miere demokracie, už mali nejaké vedomosti, odbornú prax a najmä cit pre mieru pri správe štátu.   Aj ďalšie číselné údaje budú za rok 2010. Spolu sociálne poistné pri zamestnancovi je 266,05 EUR mesačne, z nich zamestnanec platí iba 27,17 % z poistného, zamestnávateľ za zamestnanca však 72,83 % mesačne (samozrejme aj ročne) z poistného v absolútnom vyjadrení !   SZČO (vládou označovaný ako “živnostník“) platí z vymeriavacieho základu (v roku 2010 9 228,-EUR pri ročnom základe dane 18 456,- EUR) za seba sociálne poistné (zdravotným sa teraz podrobne nebudeme zaoberať) vo výške 35,15 % z vymeriavacieho základu (ešte aj to je v % vyššie o 0,55 % ako sociálne  poistné platené zamestnancom aj zamestnávateľom za zamestnanca spolu !!!). Za rok 2010 je to 270,30 EUR mesačne.   Sociálne poistné za rok 2010 platí zamestnanec za seba vo výške 72,28 EUR mesačne, SZČO – fyzická osoba vo výške 270,30 EUR mesačne za seba a vo výške 193,77 EUR mesačne za zamestnanca, teda mesačne platí zamestnanec tých 72,28 EUR sociálne poistné, SZČO za seba a ako zamestnávateľ toho zamestnanca 464,07 EUR. Mesačne platí SZČO (vládou označovaný ako „živnostník“) s jedným zamestnancom Sociálnej poisťovni na odvodoch 6,4 krát vyššiu sumu na odvodoch sociálneho poistného, ako ten zamestnanec, ktorého zamestnáva, aby raz mali rovnaký starobný dôchodok a nárok na približne rovnaké dávky nemocenského poistenia. Pritom SZČO zamestnávaním toho zamestnanca vytvára jedno pracovné miesto. Vytvára pre štát úplne zadarmo jedno pracovné miesto, za vytvorenie ktorého všetky doterajšie vlády Slovenskej republiky bez zaváhania dotovali zahraničného investora finančným príspevkom so sumou dosahujúcou šesťdesiat až stotisíc EUR, aj vyššou, aby ten investor, keď mu štát prestal poskytovať úľavy z daňovej povinnosti, zrušil prevádzku a výrobu premiestnil do zahraničia !! Zamestnávanie aspoň toho jedného zamestnanca je často pre SZČO nevyhnutnosťou na výkon svojej práce, pretože neraz z povahy práce vyplýva, že by sa vôbec nedala jednou fyzickou osobou vykonávať. Takže naozaj je skutočný a priamo hrubo drastický nepomer medzi odvodmi zamestnanca a odvodmi SZČO (vládou onálepkovaného tzv. “živnostníka“) ale presne v obrátenom význame, ako to arogantne nepravdivo uvádza minister financií Slovenskej republiky, ktorému alebo zrejme chýba odbornosť, alebo možno iba charakter, ak nie oboje.   Pri takýchto platbách v absolútnych číslach, ako bolo uvedené, vzniká SZČO pri základe dane 1 538,- EUR/mesiac nárok na približne taký priemerný dôchodok, ako získa zamestnanec s priemernou mesačnou mzdou 769,- EUR v r. 2010 resp. v roku 2011.   Je samozrejmé, že ak dosiahne SZČO len taký istý zdaniteľný základ, aký dosiahne zamestnanec s priemernou mesačnou mzdou 769,- EUR (t.j. 9 228,- EUR ročne), má vymeriavací základ síce ½ zo zdaniteľného základu, (teda 4 614,- EUR je jedna polovina), z neho mu však vyplýva nárok na dôchodok vo výške cca 50 % priemerného dôchodku, teda nejakých 175,- EUR mesačne. Celkom jednoducho a presne, SZČO (vládou označenému „živnostníkovi“) sa pre účely starobného dôchodku v porovnaní so zamestnancom, len z dôvodov známych zákonodarcovi, ale dôvodov nikde neuvedených, polovica zdaniteľného základu pre výmeru starobného dôchodku nepočíta, aj keď daň z príjmu z nej riadne odviedol. Pritom z tohto príkladu porovnania rovnakých príjmov zamestnanca – fyzickej osoby a SZČO – fyzickej osoby vyplýva, že hoci SZČO platí poistné z vymeriavacieho základu vo výške ½ zo základu dane, v skutočnosti, v percentuálnom vyjadrení (35,15 %), aj v absolútnych číslach (35,15 % zo 4 614,- EUR ročne je 135,15 EUR/1 mesiac) platí poistné v dvojnásobnej výške ako zamestnanec a ešte platí aj za zamestnanca už uvedených 193,77 EUR. Potom SZČO vznikne nárok na dôchodok vo výške ½ priemerného dôchodku zamestnanca. Spolu platí teda sociálne poistné v tomto prípade 328,92 EUR mesačne a dosiahne ten dôchodok cca 175,- EUR mesačne. Tak porovnaj so 72,28 EUR zamestnaneckého sociálneho poistného, tiež plateného zamestnancom mesačne a s jeho priemerným starobným dôchodkom 350,- EUR.   Pre ilustráciu uvedieme aj porovnanie mesačných odvodov zdravotného poistenia za rok 2010 resp. rok 2011. Fyzická osoba ako zamestnanec, odvádza mesačne zdravotné poistné vo výške 4 % z vymeriavacieho základu, teda 30,76 EUR mesačne. Fyzická osoba ako SZČO (vládou označovaný „živnostník“) odvádza za zamestnanca 10 % z vymeriavacieho základu, teda 76,90 EUR mesačne a za seba vo výške 14 % z vymeriavacieho základu, teda 107,66 EUR mesačne. Spolu odvádza SZČO zdravotné poistenie vo výške 184,56 EUR. Porovnaj so zdravotným poistením zamestnanca vo výške 30,76 EUR mesačne a tie násobky platby SZČO v porovnaní so zamestnancom. Platba je šesť krát vyššia, ako je platba zamestnanca a pritom často ide o dve osoby, vykonávajúce rovnakú prácu na rovnakom pracovisku.   Doteraz bol stav, že hoci SZČO platil ďaleko vyššie odvody zdravotného poistenia, ako zamestnanec, v prípade, že sa mu poskytli nadštandardné služby zdravotnej starostlivosti, a to už pomaly budú všetky služby, aj keď je to v rozpore s Ústavou SR, nebola a nie je vôbec zohľadnená výška zaplatených odvodov zdravotného poistenia, a tie nadštandardné služby sú poskytnuté SZČO bez zohľadnenia výšky jej úhrad poistného na zdravotné poistenie za rovnaké ceny, ako zamestnancom. Pritom z predchádzajúceho porovnania úhrad jednoznačne vyplýva, že ,,priemerný“ SZČO v skutočnosti zaplatil (ak by sa len trochu prihliadalo na slušnosť a spravodlivosť, ktorá vo fungujúcom štáte musí existovať) odvody vo výške, ktorá by mala zaručovať poskytnutie všetkých dostupných služieb zdravotnej starostlivosti bez výnimky, vrátane tých služieb nadštandardných. Ani to však nestačilo a štát zosobnený vládou začína byť tak drzý, že zamýšľa ešte zvýšiť pre SZČO (tým tzv. „živnostníkom“) odvody zdravotného poistenia a asi aj sociálneho poistenia, pretože údajne sú pri odvodoch SZČO nemiestne a nespravodlivo zvýhodňované.   Je neakceptovateľné, aby pri rovnakom ročnom základe dane, napr. 22 000,- EUR ročne, pre účely starobného dôchodku, mala SZČO osobný mzdový bod 1,5 a zamestnanec pri tom istom základe dane dosiahol osobný mzdový bod 3. Z toho potom vychádza aj starobný dôchodok v dvojnásobnej výške. Z hľadiska logiky, aj výsledku, teda z hľadiska výšky dôchodku by malo byť úplne irelevantné, akým spôsobom je stanovený vymeriavací základ pre platenie poistného, keď nominálna aj percentuálna výška plateného poistného je stanovená celkom iným spôsobom. Výška starobného dôchodku by mala byť úmerná zaplatenému poistnému, inak to nemá s logikou a elementárnou spravodlivosťou nič spoločné. Ďalšou vecou je, že za obdobie cca troch kalendárnych rokov 1992 – 1994, keď sa zavádzal teraz bežiaci systém dôchodkového a zdravotného poistenia, štát pre SZČO zaviedol pevné platby mesačného poistného, ktorých výšku sám určil a neumožnil platby v inej výške. Teraz za tie roky počíta vymeriavacie základy nie na základe skutočne dosahovaných a zdanených základov dane, ale na základe ním v tých rokoch určeného poistného. Pri zamestnancoch tak nepostupuje. Pritom v nominálnych hodnotách aj pri štátom nariadenej výške poistného pre SZČO – fyzické osoby, platili tieto osoby v prevažnej miere vyššie poistné, ako zamestnanci.  Teraz v podstate každá SZČO, ktorá bola v tom čase na „voľnej nohe“, prišla o tri roky sociálneho poistenia v riadnej výške, počítaného z vymeriavacieho základu. Okrem toho, ten poisťovací systém bol financovaný najmä zo štátneho rozpočtu, teda z odvedených daní. Týmto spôsobom funguje poistný zdravotný systém a sociálny poistný v menšej miere doteraz. Poistné systémy, najmä ten Sociálnej poisťovne, ale aj zdravotný systém formou oddlžovania nemocníc zo štátneho rozpočtu, sú stále dotované štátom z peňazí daňových poplatníkov.   Z prv uvedeného vyplýva viac nepochybných skutočností a súvislostí.   SZČO ako občania sú výrazne diskriminovaní a absolútne štátom zdieraní. Za nominálne (v číselnom vyjadrení) aj percentuálne oveľa vyššie poistné, dostávajú od štátu oveľa nižšie dávky, ako zamestnanci. Za súčasného právneho stavu v podstate 90% a viac percent občanov nemá možnosť získať dôchodok, čo len teoreticky umožňujúci existenciu na únosnej úrovni. Tzv. prvý dôchodkový pilier je už teraz v takom stave, že so sto percentnou istotou sa vie dopredu, že v budúcnosti sociálne nezabezpečí väčšinu občanov. Druhý pilier sociálneho poistenia v súčasnosti nemá význam a pri tom vývoji fondov, aký signalizuje svetová hospodárska situácia, nemôže dosiahnuť významnejšiu úlohu ani neskôr. Možno nedosiahne žiadnu úlohu. Priemerná mzda 769,- EUR v národnom hospodárstve je vyslovene teoretická, v skutočnosti je odhadom reálne okolo 500,- EUR, ak vôbec. Je totiž štatisticky zámerne umelo zvyšovaná, čo je spôsobené a najmä podmienené nespravodlivým protekčným, asociálnym ale najmä straníckym rozdeľovaním verejných zdrojov na mzdy a odmeny v štátnej správe, v štátnych podnikoch a iných štátnych inštitúciách a samospráve, kde sa rozdeľujú jednotlivcom rôzne státisícové sumy a mesačné príjmy v rozmedzí 3 tisíc až 10 tisíc EUR, čo sa stalo pravidlom, a to za všeobecne prevládajúceho nedostatku. Stav v obsadzovaní vedúcich pracovných pozícií na straníckom princípe je oveľa výraznejší, ako bol pred rokom 1989. V súčasnosti je šesťnásobne horší, máme šesť vládnucich strán. A ostávajú aj reminiscencie z času predchádzajúcej vládnej garnitúry. Celkom sa zaužívalo a kvázi zlegalizovalo, lebo to nemá žiadnu oporu v nijakom právnom predpise, obsadzovanie vedúcich pracovných pozícií nelegitímnym spôsobom na straníckom princípe. Pretrváva, a už cca 15 rokov sa rozvíja to, čo sa naučili komunisti vo večerných univerzitách marxizmu – leninizmu a pri obsadzovaní špičkových pracovných pozícií nomenklatúrnymi kádrami svojej zrodnej strany. Tomu doma naučili následne svoje podarené dietky a stalo sa to normou správania a fungovania spoločnosti. Niet sa čo diviť, že tak, ako vtedy sa tento jav podpísal na stave socialistického hospodárstva, teraz viedol  fakticky ku rozkradnutiu hospodárstva štátu, ktorý je v takom žobráckom stave že nemá peniaze doslovne na nič a chce ešte ďalej a viac zdierať svojich občanov. Vládna, ale aj opozičná propaganda vydáva tento stav za normálny stav a jav, akože nespôsobený nikým. Pritom súbežne vypláca obrovské sumy svojim nominantom okrem neskutočne nadsadených platov, aj vo forme všelijakých odstupných, odchodných a miliónových manažérskych „zlatých padákov“. „Nepostrádateľným manažérom“ vo výrobnej sfére je často nejaký politický nominant, čo obrazne povedané, do nástupu novej funkcie kosil trávu a nahadzoval krmivo pre dobytok. Jeho kvalifikáciou je to, že je susedom z rodnej viesky straníckeho bossa. Zlaté padáky a odstupné sa vyplácajú ešte aj v čase, keď taký expert doviedol podnik do bankrotu. Priemerná mzda je výrazne ovplyvnená aj astronomickými príjmami najmä zahraničných manažérov, údajne aj okolo 5 mil. EUR ročne, ktorí takto znižujú zisky a platenie daní z príjmov cudzím kapitálom sprivatizovaných slovenských podnikov. O tom by mohol viac povedať terajší minister financií. Ani komunisti si však za svojej dlhej vlády nedovolili dať plat na horných priečkach používanej platovej stupnice svojej členke alebo sympatizantke, ak vykonávala menej zodpovednú prácu nejakej pisárky v štátnej inštitúcii a mala pár rokov praxe, alebo bola bez nej. Teraz ani to nie je problémom a sú mnohotisícové mesačné platy (v EUR) na takýchto protekčných pracovných pozíciách a  to za okolností, že práce je tak málo, že zo štyroch mladých ľudí vo veku od 18 do 24 rokov traja nemajú prácu.   Ak by sa v tomto štáte malo seriózne hovoriť o skutočnom rozložení mzdy a o charakteristike príjmov, potom priemerná mzda v terajšom ponímaní by bola iba významovo treťoradým ukazovateľom ilustračnej povahy. Je zarážajúce, prečo sa priemerná mzda nedopĺňa aj o hodnotu strednej kvadratickej (štandardnej) odchýlky. To musí byť zámer. Veď ako by sa dalo pozerať ľuďom do očí a hovoriť o odborne stanovených kritériách, keby stredná kvadratická odchýlka bola väčšia, ako hodnota priemernej mzdy. Potom by nastalo odhalenie podvodnej podstaty celého systému. Musel by sa ihneď hľadať spôsob, ako vylúčiť najvyššie mzdy zo štatistiky. Jeden spôsob by bol hneď naporúdzi - do štatistiky zahrnúť iba občanov so štátnou príslušnosťou SR, s trvalým pobytom v SR a pracujúcich výhradne v SR, a vylúčiť zo štatistiky aj politických nominantov so super nadsadenými platmi, obsadzujúcimi po protekčnej linke špičkové pracovné pozície, často vytvárané len pre nich. Tým by síce priemerná mzda klesla, ale podstatne by sa znížil rozptyl príjmov a pravdepodobne by stredná kvadratická chyba nebola väčšia ako jej priemer. Najlepšiu vypovedaciu schopnosť má histogram a teda najčastejšie sa vyskytujúca mzda (príjem). Na tento účel by postačovalo rozdeliť príjem do intervalov po 30 EUR, resp. po 50 EUR. Je veľmi akútne urýchlene toto riešiť. Nemôže sa predsa stať, ako sa stalo teraz, keď minister financií zdôvodňoval potrebu zaviesť pre „živnostníkov“ vyššie odvody, aby uvádzal, že zamestnanec ročne odvedie na odvody 5 700,- EUR, kým živnostník len 1 600,- EUR. Keď mu už chýba základný prehľad a čo len symbolická štipka logiky, aj tak ako môže tvrdiť taký nezmysel ? Odkiaľ by priemerný zamestnanec s priemerným platom 769,- EUR mesačne, teda z príjmu 9 228,-EUR ročne zobral na zaplatenie ročných odvodov 5 700,- EUR, teda 475,- EUR mesačne. To minister financií tvrdí, že priemerný zamestnanec dáva 62 % ročne zo svojej mzdy na odvody? Zlá by bola predstava, že minister financií je absolútny blb, alebo drzý podvodník, takže sa to ani netvrdí v tomto rozbore. Je potom len jedno vysvetlenie – minister financií zahrnul do svojho odôvodnenia aj platy politicky nominovaných tzv. manažérov, a že tieto platy sú ďaleko vyššie, ako sa servíruje verejnosti. Zahrnul zrejme do svojho odôvodnenia potreby zvýšiť odvodové zaťaženie „živnostníkov“ aj odvody z viacmiliónových odstupných (v Sk), ktoré sa vyplácajú z prostriedkov daňových poplatníkov tejto kategórii politických protekčných rentierov. Tak nejako sa dopracoval k sume 5 700,- EUR ročne odvodov, ktoré podľa neho platí ročne zamestnanec. Avšak z časti tie údajné odvody zahrnul predčasne, odvody zo „zlatých padákov“ ešte neboli podrobené odvodovej povinnosti. Do 31.12.2010 sa z odstupného tvoriaceho „zlaté padáky“ odvody neplatili. Od 1.1.2011 je síce zmena a v zmysle novely zákona sa odvody už z nich platiť budú, ale ten stav v skutočnosti nastane až od polroka 2011, ak vládnuca vrstva zbavená čo len náznaku sociálneho cítenia, nevykoná dovtedy spätnú novelizáciu právnej normy. Priemerný zamestnanec pri priemernej mzde 769 EUR mesačne, teda 9 228 EUR ročne, platí mesačné odvody vo výške 103,04 EUR, ročné odvody vo výške 1 236,48 EUR. Zamestnávateľ (SZČO) platí za zamestnanca mesačné odvody vo výške 270,67 EUR, ročné odvody platí za neho 3 248,04 EUR. Spolu za zamestnanca je platených 4 484,52 EUR odvodov ročne, nie 5 700 EUR ročne ako zavádza minister financií. Z tých 4 484,52 EUR odvodov platených zamestnancom a zamestnávateľom (SZČO- resp. „živnostníkom“ podľa terminológie vlády), platí zamestnanec iba 27,56 % z poistného, zamestnávateľ za zamestnanca však 72,44 % mesačne (samozrejme aj ročne) z poistného, sociálneho aj zdravotného, v absolútnom vyjadrení ! Presné údaje sú uvedené v tabuľkách č. 1 a č. 2 na začiatku tohto rozboru.   Treba ešte poznamenať, že mzdy sa priemerujú za vykazujúcu jednotku, za podnik. Keď napr. v spoločnosti XY a.s. má generálny riaditeľ alebo člen predstavenstva 100 000,- EUR mesačne a ostatných 1000 zamestnancov po 500,- EUR mesačne, priemerná mesačná mzda zamestnanca je 599, 40 EUR mesačne. Tak zavádzajúci je v štatistikách použitý systém výpočtu.   Okrem toho, že takto sa umele zvyšuje priemerná mzda, z ktorej sa v konečnom dôsledku vypočítava starobný dôchodok, aj iné dávky, deje sa to, aj v priamych dôsledkoch na úkor ostatných občanov, najmä SZČO (tých „živnostníkov“, čo ležia vláde v žalúdku).   Pritom priemernú mzdu ešte zvyšujú nehorázne funkčné odmeny za viacnásobné členstvo v zastupiteľstvách, rôzne iné odmeny, funkčné za funkcie vykonávané v pracovnom čase v rôznych radách, predstavenstvách, dozorných a správnych radách, v štátnych orgánoch a podobne. Podľa doteraz platnej judikatúry československých súdov, jedná sa o trestný čin podvodu podľa vtedy platného trestného zákona, a skutková podstata uvedeného trestného činu sa doteraz v zásade nezmenila, ak niekto je honorovaný dvakrát za dve plnoúväzkové práce, vykonávané súčasne v jednom pracovnom čase. Vychádza sa z jednoduchej logiky, že sa zrejme nerozdvojil. Treba si na to spomenúť, keď sa konečne začne robiť náprava. V tomto porovnaní vychádzame z existujúceho stavu, navrhované definovanie závislej práce v zákone je budúcou vecou, ktorej dopad sa nedá ešte posúdiť.   Možno jednoznačne skonštatovať, že rôzne paušálne náhrady a iné plnenia, ktoré sa vyplácajú ústavným činiteľom, poslancom, atď. a sú približne na úrovni ich mesačných platov sa nezdaňujú, ani sa z nich neodvádzajú odvody, výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve neovplyvňujú. Ale trpieť takúto prax v demokratickej spoločnosti je výslovne nielen neetické, ale neodôvodniteľne diskriminačné voči všetkým ostatným občanom.   Existuje aj kategória osôb, z prinútenia pracujúcich na ,,živnostenský list“, ktorý majú v podstate tak nízke príjmy, že platia poistné v minimálnej výške. Z prinútenia suplujú pracovnoprávny vzťah, pretože do pracovného pomeru ich nechce nik prijať. Za podmienok, aké v hospodárskom živote sú, má každý dosť starostí sám so sebou. Je to logické, že platia odvody v minimálnej výške, keď často ich „podnikateľský“ mesačný príjem nedosahuje 1 000 EUR a z toho musia platiť všetky náklady svojej prevádzky, ktoré by inak za obvyklého právneho stavu na dosiahnutom stupni civilizácie platil zamestnávateľ. Tu však vzniká primitívny prvotnopospolný spôsob deľby práce. Dosiahnutý príjem však tým SZČO nezabezpečuje dôchodok vo výške ani najnevyhnutejších životných potrieb, a iba minimálnu nemocenskú starostlivosť. Sú to ľudia vykonávajúci najmä remeselné živnosti, ktorí asi najviac prekážajú vláde, ako avizovala zámery svojho zvyšovania odvodov. Až tak, že všetky SZČO – fyzické osoby, ktorým chce zvýšiť odvody, označuje jednotným, pre ňu nevraživým až pejoratívnym termínom „živnostníci“, pretože v jej ponímaní ten termín, ktorý v zákone je vymedzený v zátvorke, a pri ktorom doteraz neuviedla, kto tam má patriť, zosobňuje nejaké osoby, ktoré treba stále prenasledovať a škodiť im. Pritom tí občania sú neraz v pozícii otrokov a je celkom zarážajúce, že sa vláda zaoberá pri ich postavení výškou odvádzaných odvodov a nie tým, ako im umožniť riadne podnikanie. Tým nik nepopiera, že existuje pár podnikajúcich jednotlivcov, ktorí by mali prostriedky na platenie daní a odvodov a platia ich pritom v minimálnej výške. Je to však opäť chyba štátu, že za toľko peňazí, ktoré neustále od občanov požaduje, nie je v stave zabezpečiť ani riadny výkon kontroly odvádzania daní a odvodov. A druhá stránka veci je, že čím motivuje tento štát občanov, aby si plnili svoje povinnosti voči nemu? Nástenkovými tendrami, protekčným obsadzovaním slušnejších pracovných miest, paušálnymi náhradami poslancov, súbehom aj troch poslaneckých funkcií vykonávaných jednou osobou a v jednom pracovnom čase, minimálnymi príjmami, minimálnymi nemocenskými dávkami a dôchodkami, korupciou, straníckym protežantstvom, a podobnými lotrovinami. To sa už celkom stratili kritériá aspoň základnej morálky. Dosť ťažko je vymenovať v porovnaní so zvyškom civilizovaného sveta neoznačovaného ako tretie krajiny, čo i len jedno pozitívum tohto štátu, jedno hľadisko, kde by sa dalo skonštatovať, že je dosiahnutý aspoň priemer v pozitívnom zmysle slova, či sa to týka odluky štátu od cirkvi (kde je štát už skoro v područí  katolíckej cirkvi a ateisti nemajú normálny voľný existenčný priestor nezaťažený náboženstvami), hospodárskymi, sociálnymi ale už aj politickými pomermi. Dá sa dosť pochybovať o reálnej slobode tlače a prejavu, keď uverejniť a predniesť sa dá všetko, ale odozva pri rozbehnutej prebyrokratizovanej štátnej mašinérii nie je v pozitívnom smere v hocakej veci, čo zaťažuje občana žiadna, s výnimkou krátkeho predvolebného obdobia. Vzhľadom na denne sa vyskytujúce neduhy možno už celkom úspešne pochybovať o demokratizme a o právnej povahe štátu. Kde je občianska spoločnosť, keď v tej slovenskej šarapatia tak neomalene a primitívnym spôsobom politické strany?   Samostatne zárobkovo činné osoby, teda tí vládou označovaní a ledva trpení „živnostníci“, čo v skutočnosti nimi ani nie sú, či to už boli a sú právnici, lekári, geodeti, účtovníci, daňoví poradcovia, atď., jednoducho všetky osoby, ktoré skúsili podnikať na voľnej nohe, a vyskúšali si na rozdiel od vlády a jej aparátu pomery v súkromnom podnikaní jednotlivca, akonáhle pominuli tie alebo oné dôvody, čo tomu bránili, založili si obchodnú spoločnosť, najčastejšie eseročku. Veľa ráz len jednoosobovú, ktorú vlastne tvorí ten pôvodne súkromne podnikajúci jednotlivec. Takže neošetruje lekár v súkromnej ambulancii v poliklinike, ale konateľ alebo zamestnanec obchodnej spoločnosti. A k tej zmene ho donútili neúnosné pomery v podnikaní jednotlivca a obludná štátna byrokracia. Uvedomuje si vôbec táto vláda, keď chce ešte viac odvodovo zaťažiť súkromné podnikanie jednotlivca zvýšenými odvodmi, že zrejme je chorý stav v tomto podnikaní, že sú neúnosné pomery a že ho treba povzbudiť, nie zničiť. Nie je rukolapnejšieho dôkazu o neúnosnosti terajšieho stavu v súkromnom podnikaní, ako je skutočnosť, že z neho ľudia utekajú. To má byť zmena k lepšiemu, že sa zvýši odvodová povinnosť ?   Štát vypláca svojmu mocenskému aparátu - policajtom, sudcom, prokurátorom a iným, ďalšie mimoriadne dôchodky a dávky bez toho, aby navyše odviedol poistné čo i len 1,- EUR za tieto dôchodky. Vyplácajú sa teda prakticky z tých finančných prostriedkov, o ktoré sú drzo oberané SZČO, ale aj iní podhodnotení občania. Pritom došlo až k tak absurdnej situácii, že tieto dôchodky boli a sú vyplácané „zamestnancovi“ za súčasného trvania pracovného resp. služobného pomeru, takže nezriedka presahujú mesačnú sumu aj cez 5 000 EUR. To sa deje za okolností, že štát nemá prostriedky pre zabezpečenie a sociálne krytie základných potrieb svojich občanov, čo je vlastne dôvodom a opodstatnením jeho existencie, inak je, za súčasných medzinárodných okolností, úplne zbytočným  darmožráčom. Štát, permanentne žiada prostriedky na svoju existenciu ešte aj z európskych zdrojov, keď svoje s rastúcou intenzitou 63 rokov ničí a šantročí. Finančné prostriedky prideľuje, najmä podľa stupňa servilnosti a osobných vzťahov, jednotlivcom z vytvorenej štátnobyrokratickej, pritom veľmi nekvalitnej vrstvy, na úkor 99 % väčšiny obyvateľov. Doteraz, i keď sa uvažuje so zmenou, sa nezmenil stav, že časti zamestnancov mocenského aparátu vznikne už nárok na dôchodok po odpracovaní 15 rokov bez ohľadu na to, že zamestnanec (príslušník) má v čase dosiahnutia dôchodkového veku 35 rokov a nezriedka je zamestnaný ďalších dvadsať rokov, pri súčasnom poberaní dôchodku. To sa deje za okolností, že na druhej strane štát nemá dostatok prostriedkov na vyplácanie dôchodkov na primeranej ,,slušnej“ úrovni pre väčšinu svojich občanov. Vznikol kádrový štát s privilegovanými nomenklatúrnymi vrstvami, dôsledne diskriminujúci všetkých ostatných - neprivilegovaných.   Uvedený stav sa zvýraznil od roku 2004, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Za pôvodného právneho režimu vymeriavania dôchodku podľa zákona č. 100/1998 Zb. z. o sociálnom poistení, rozdiely neboli také markantné. Za vymeriavací základ sa považoval priemerný hrubý zárobok do 10 000,- Sk (332,- EUR) a z toho sa počítal starobný dôchodok spôsobom podľa § 12 zákona. V zásade dôchodok neprevýšil sumu 5-6 000,- Sk (160 EUR – 200 EUR) bez nadsluhovania, pre každého. Rozdiely boli neveľké. Neúnosný stav nastal po tzv. Kaníkovej deformujúcej reforme.   Je nemorálny štát a sú v ňom úplne zvrátené pomery, keď z výrazne vyššieho plateného poistného sa v konečnom dôsledku vyplácajú osobám, ktorých sa to týka, oveľa nižšie dávky - dôchodkové i nemocenské.   V súčasnosti opäť nie je záujem na deformácie poukázať, resp. ich odstrániť. Zamestnanci sú zvýhodnení, v štátnej správe najvýraznejšie a po zrušení jednotných mzdových taríf celkom subjektívne, a tak nemajú záujem veci napraviť. V skutočnom slova zmysle organizácie, združenia SZČO neexistujú. Tie všetky zväzy živnostníkov, asociácie malých podnikov, cechy remeselníkov, o ktorých nik nevie, kto je ich členom, koho reprezentujú a kto ich financuje, sú samozvané subjekty, a čo je pre ostatných občanov najhoršie, len účelové združenia bez váhy, ktoré veľa ráz sledujú nejaké svoje osobné, alebo vôbec neidentifikovateľné záujmy. Navonok ich zastupujú a za ne konajú zase len osoby v pracovnom pomere, nie SZČO. Organizácie profesijnej samosprávy sa venujú svojim užším záujmom. Kto môže a má kde, odchádza natrvalo z tejto krajiny. Problémom je už však aj to, že niet pomaly kde odísť. Tu v zásade a až na výnimky zostávajú starci, mrzáci a neupotrebiteľné osoby.   Zaviedla sa tzv. milionárska daň. Je to síce detail, ale výstižne charakterizujúci existujúcu absurdnosť, že SZČO (vládou onálepkovaný „živnostník“) pri základe dane vyššom ako 15 387,12 EUR ročne (čo je 1 282,26 EUR mesačne), je už postihovaná „milionárskou“ daňou. Aby SZČO mala starobný dôchodok vo výške cca 351,72 EUR mesačne, musí dosiahnuť 18 456,- EUR ročne. Takže po slovensky, milionársku daň bude platiť SZČO, ktorej mesačný príjem nezabezpečí nárok na starobný dôchodok v priemernej mesačnej výške nevyhnutnej na najnutnejšie prežitie. Skutočne premyslená politika odborného aparátu a slovenskej vlády. V Slovenskej republike sa milionárskou daňou postihujú najmenej zarábajúce vrstvy , v podstate skoro žobráci a bezdomovci a vláda Ivety Radičovej „živnostníkom“, ktorí dosahovali mesačný základ dane na úrovni 634,- EUR a nebudú mať ani minimálny starobný dôchodok, zvýši odvody z doterajšej úrovne – zdravotné poistenie 46,06 EUR, sociálne poistenie 109,07 EUR.   Treba si uvedomiť ešte jednu skutočnosť. Aby SZČO dosiahla vymeriavací základ (polovica základu dane) vo výške mesačnej priemernej mzdy 769,- EUR (x2) v r. 2011 a mala nárok na priemerný mesačný starobný dôchodok, musí dosiahnuť základ dane 18 456,- EUR ročne. Na zabezpečenie takého základu dane, ktorý zostáva po odpočte výdavkov nevyhnutných pre podnikanie, je pri 1 zamestnancovi potrebné, aby SZČO dosiahla ročný príjem presahujúci 70 000,- EUR. Keď vezmeme na zreteľ, že po dosiahnutí príjmu 49 790,88 EUR za posledných dvanásť kalendárnych mesiacov sa podnikateľ stáva platiteľom 20% DPH a že do výdavkov sa zahrňujú aj odpisy, aby sa vytvorili zdroje pre nákup investičného majetku, nie je vôbec také jednoduché dosiahnuť aj pre úspešnú SZČO („živnostníka“) základ dane 18 456,- EUR. Ak ho nedosiahne, nemá nárok ani na priemerný mesačný starobný dôchodok 351,72 EUR, ktorý by jej síce aj tak nezabezpečoval ani pokrytie najnevyhnutnejších životných nákladov, ale pritom bola platiteľom aj milionárskej dane!   Doteraz nie sú známe oficiálne dôvody, prečo zamestnávateľ - SZČO platí za zamestnanca vyššiu časť odvodov zdravotného a sociálneho poistenia zamestnanca a z akých dôvodov je úprava v zákone taká, že ich musí platiť. Používaný demagogický argument pre uvedenú právnu konštrukciu, že zamestnávateľ - SZČO si z príjmu odpočítava výdavky a zamestnanec nie, totiž vôbec neobstojí. Zamestnávateľ - SZČO si z príjmov odpočítava výdavky nevyhnutné a súvisiace s podnikaním, s jeho prácou. Je teda logické, že si ich aj odpočítava z príjmov. Zamestnanec takéto výdavky nemá, tak si nemá čo odpočítavať. Všetky stroje, zariadenie, režijné náklady, dokonca aj stravu do určitej výšky, poskytuje SZČO - zamestnávateľ. Spôsob platenia odvodov zamestnávateľa za zamestnanca sa zaviedol v roku 1994 a považoval sa za pozostatok socializmu. V socializme takýto spôsob však vôbec nebol. Zamestnanec platil len daň zo mzdy. Socialistický zamestnávateľ všetky prostriedky odvádzal do štátneho rozpočtu, z ktorého bolo v celej výške hradené zdravotníctvo, aj sociálne zabezpečenie, a to pre každého občana. Je pre Slovensko príznačné, že vláda, ktorá už  vtedy o sebe tvrdila, že je pravicová, bez problému zaviedla a rozvíjala typický socialistický prvok - platiť poistné jedným subjektom za druhý! A pre Slovensko je príznačné aj to, že ďalšia vláda, ktorá o sebe tvrdila, že je ľavicová, už vtedy postihla kde len mohla SZČO („živnostníkov“) a samozrejme, takýto ľavicový spôsob odierania vrstvy nesúcej v štáte najväčšie hospodárske bremeno, ponechala. A to bez ohľadu na spravodlivosť, logiku, zákaz diskriminácie a únosnosť.   Za súčasného stavu, práve naopak zamestnávateľ - SZČO tým, že zamestnal zamestnanca a vytvoril pracovné miesto, čo inak je povinnosťou štátu, plní povinnosti za štát, vo verejnom záujme a malo by byť minimálnou samozrejmosťou, že všetky tie poplatky poistného, ktoré zamestnávateľ odviedol za zamestnanca, by sa mali počítať na vymeriavací základ pre sociálne dávky aj pre SZČO. Preto sa uvádzalo v tomto rozbore, koľko v skutočnosti platí SZČO poistné aj za zamestnanca. Z hľadiska logiky a spravodlivosti je absolútne irelevantné, či pri vymeriavacom základe sa jedná o celý základ dane (pri zamestnancovi), alebo o polovicu základu dane (pri SZČO – tzv. „živnostníkovi“), rozhodujúcou veličinou pri určovaní vymeriavacieho základu musí byť percentuálna a najmä v eurách vyčíslená suma zaplateného poistného určitou osobou v danom roku, inak neexistuje sociálna spravodlivosť a nemá opodstatnenie taký štát, čo tak koná.   Rozdielnosť v spôsobe určenia vymeriavacích základov pri dávkach sociálneho poistenia (aj zdravotného) zvýhodňuje zamestnancov pred SZČO, čo markantne preukazuje napr. daň z príjmov. Aby zamestnanec a „živnostník“ dosiahli rovnaký priemerný dôchodok za rok 2010 resp. 2011, SZČO musí mať zdaniteľný základ dane 18 456,- EUR ročne, zamestnanec 9 228,- EUR. Pri oboch, pri zamestnancovi, ale aj pri SZČO je stanovené nezdaniteľné minimum 4 025,70 EUR. Pri 19% dani z príjmov, z prv uvedených základov dane zamestnanec platí daň z príjmov vo výške 988,44 EUR za rok, SZČO však platí daň z príjmov vo výške 2741,76 za rok. Tak len na dani z príjmov zamestnanec získa 1 753,32 EUR za rok vo svoj prospech, v porovnaní so SZČO. Pritom daň z príjmov je ďalšia dávka platená štátu a ďalší komentár k uvedenej skutočnosti už asi nie je potrebný.   Cudzím veľkým investorom bez problémov štát poskytoval príspevok na zamestnanie jedného zamestnanca, podľa oficiálnych údajov v priemere vo výške cez 66 387,84 EUR v úhrne všetkých poskytovaných zvýhodnení. Treba však jednoznačne zmeniť stav, že keď už štát neprispieva na zamestnávanie aj našim domácim subjektom, aby ešte navyše aj znevýhodňoval SZČO v sociálnom aj zdravotnom poistení, teda v podstatnej záležitosti, ktorú má vôbec v rámci svojej opodstatnenosti riešiť a zabezpečovať pre tieto osoby.               Spracoval:   JUDr. RNDr. Pavel Kulich, advokát Advokátska kancelária, Koceľova č. 17, 821 08 Bratislava E-mail : pavel_kulich@nextra.sk ; pavel.kulich@mail.t-com.sk